Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

História Aljašského Malamuta

Asi pred 4000 rokmi, ale pravdepodobne ešte skôr, eskimácke kmene pri migráciách z chladných oblastí Sibíri križovali Beringovu úžinu. Arktickí antropológovia zistili prítomnosť Eskimákov na myse Kresenstem zhruba v r. 1850 pr.n.l. V reči kanadských Indiánov znamená slovo "ESKIMO" požierač surového mäsa. Eskimáci sami seba označovali termínom INNUITT - ľudia. Kultúrou sa títo ľudia odlišovali od ostatných národov Nového sveta a ich história (s nimi aj história ich psov) je obklopená mnohými záhadami. Preto sa o ich rannom vývoji môžeme len dohadovať. Predošlý život Eskimákov pozostával z nomádskeho putovania v extrémne krutých podmienkach. Psy a sane boli najcennejším majetkom a vďaka tomuto spôsobu života boli nenahraditeľní. Archeologické výskumy potvrdili, že
záprahoví psi mohli byť používaní už pred 300-500 rokmi. Napriek tomu je veľmi pravdepodobné, že ako nosiči, alebo ťahúni bremien boli používaní už skôr. Títo psi taktiež lovili polárne medvede a ostatné arktické zvieratá pre svoju obživu. Boli to neohrozené zvieratá, plne prispôsobené výnimočne nízkym teplotám Aljašky. Psy, ktorých dnes poznáme ako aljašské malamuty, mali tieto kvality vrodené.
Poznáme asi 20 pôvodných aljašských jazykov, z toho 4 sú eskimácke. Až do 18. storočia, kedy prišli ruskí obchodníci s kožušinami, nikto nepísal. Slovo Mahlemut bolo používané pre regionálny dialekt aljašských Eskimákov Inupiaq. Mahlemutsky hovoriace kmene zrejme obývali severovýchodnú časť Sewardovho polostrova, kde je taktiež predpokladaná domovina aljašského malamuta. Ustálenie typu psov nastalo potom, čo sa kmene usadili po veľkej migrácii. Prví bádatelia občas popisovali podobných psov tiež v pobrežných oblastiach na juhu. Migrácie vždy smerovali do miest s veľkým množstvom potravy. Prímorské oblasti z tohto hľadiska ponúkali možnosť lovu aj rybolovu, čo tiež vysvetľuje väčší výskyt týchto psov na sever a na juh od miesta okolia Kotzebue. Predsa len aljašský malamuti čistého typu sa nachádzali predovšetkým v oblasti Kotzebue.
Mahlemutskí Eskimáci, nazývaní teraz Kuuvangmuitovia či Kobukovia mali ustálený životný režim, ktorý charakterizovala ťažká práca a výchova psov s dôrazom na rozvoj sily, pracovitosti a inteligencie svojich jediných pomocníkov. Je známe, že Mahlemuti kŕmili svoje psy na každej zastávke, na ktorej aj oni sami jedli. Vďaka ich humánnemu zaobchádzaniu so psami sa u malamuta ukotvila charakteristická priateľská povaha, ktorá ich odlišuje od ďalších severských plemien. Mahlemutskí Eskimáci si držali len najschopnejšie a najsľubnejšie jedince, ktoré si aj patrične cenili. Evidentne mohli mať len toľko psov, koľko mohli uživiť. Belosi, ktorí neskôr ako prví chceli tieto psy od Eskimákov kúpiť, boli šokovaní cenou, ktorú "chudobní" Eskimáci požadovali. Tento fakt vysvetľuje malú základňu, z ktorej chov malamuta vznikol.
Niektorí prírodovedci tvrdia, že malamut je krížencom domestikovaného psa a vlka, zatiaľ čo znalci eskimáckej kultúry a mnoho eskimáckych pamätníkov to popierajú a poukazujú na rozdiely medzi psom a vlkom. Jeden z prvých chovateľov Paul Voelker veril, že malamut je najstarším psím plemenom v Severnej Amerike a pravdepodobne aj plemenom, ktoré najdlhšie spolužije s človekom. Potvrdzujú to aj nálezy kostier z doby pred 12 až 20 tisíc rokmi, ktoré sa zhodujú s dnešným typom malamutov.
Keď v roku 1896 nastala "zlatá horúčka", prospektori zistili, že sa nezaobídu bez saní a skupín psov. Cena dobrej svorky vystúpila na 1500 dolárov. Za dobrého psa boli bohatší ľudia ochotní zaplatiť 50 dolárov. Svorky AM patrili medzi najvyhľadávanejšie a najcennejšie, obdiv patril ich výraznej "maske". Napriek tomu bolo toto plemeno takmer zničení krížením s menšími rýchlejšími psami (napr. Siberian Husky) kvôli pretekom a s väčšími psami (napr. Bemardýn) pre zápasy a súťaže v ťahu.
Napriek všetkým kríženiam sa psi rýchlo vrátili k typu špica, z ktorého všetky severské plemená pochádzajú. U prvých generácií krížencov sa vždy javilo viacej znakov špica, takže prímesi cudzej krvi mohli byť rozpoznateľné len pre tri generácie a vo štvrtej bol už opäť typ "čistý". Prečo je to tak? Arktický typ je dominantne ustálený mnoho storočí a iste by sa neustálil znak, ktorý by nebol schopný v arktických podmienkach obstáť. Ďalším znakom, okrem exteriéru (charakteristická srsť, menšie ucho, stredná veľkosť, uzavreté pysky, menšie oko, srsť medzi prstami a srsť vo vnútri ucha) je aj schopnosť tzv. "efektívnej spotreby", to znamená, že organizmus arktických psov je schopný prežiť s omnoho menším prídelom potravy vzhľadom k jeho veľkosti. Je zrejmé, že psi, ktoré túto vlastnosť nemajú, v podmienkach, ktoré sú pre záprahové psy normálne uhynú.
V januári 1925 vypukla na Aljaške, presnejšie v meste Nome infekcia diftérie, záškrtu. Keďže počasie nedovolilo prevoz vakcíny proti epidémii letecky, boli použité práve sane. Leonard Seppala so svojím vodcom - psom Togo a Gunnar Kassen s lídrom Baltom prešli 675 míl po sérum do mesta Nenana a späť. Práve prvý krorý dorazil do Nome bol team Kassena s Baltom. Soška Balta je umiestnená dnes v Central parku v New Yorku na znak úcty záchrancovi ľudí v Nome.


 

Využite registráciu a nechajte sa pohodlne informovať o novinkách na našej stránke

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať
webygroup

669359

ÚvodÚvodná stránka